Keď príde Jánošík do Prahy
Bohumír Gemrot
Vďaka rozhodnutiu uja Janka, ako volal Juraj majstra Kulicha, rektora bratislavskej VŠVU, som mal tú česť spoznať Juraja Čuteka na pôde pražskej „umprumky“, kam koncom sedemdesiatych rokov prišiel študovať. Ak ste sa spýtali nášho vrátnika, boli ste poučení, že za sochou Niké Samotráckej odbočíte doprava a potom hneď za prvými dverami je sochársky ateliér. V tom čase ho viedol profesor Josef Malejovský. Ten, ako bývalo dobrým zvykom, mal aj mimoškolské povinnosti, bol totiž predsedom Zväzu československých výtvarných umelcov. Jeho častú neprítomnosť využívali niektorí jedinci ako Milkov, Drda či Malovaný nielen na vlastnú slobodnú tvorbu, ale aj na vymýšľanie rôznych „akciček“, ktorými bavili seba i okolité ateliéry. Juraj veľmi rýchlo zapadol do tohto kolektívu. Obrovská dávka optimizmu, schopnosť zúčastňovať sa všetkých „špatností“, ale aj obdivuhodná pracovitosť a názorová blízkosť medzi maliarom a sochárom nás spájali počas štúdií a spájajú dodnes.  
Nedá sa mi nespomenúť na preslávené „sochárske krsty“ nových adeptov a „listiny hriechov“, kam sa zapisovali ich drobné i väčšie prehrešky z prvého roku štúdia, aby po prvom letnom semestri mohlo dôjsť k zúčtovaniu. Juraj bol pre nás exot už len preto, že bol „hipisák ze Slovenska“. V prvý deň po príchode ho profesor Malejovský definoval pamätnou vetou: „Když seš ze Slovenska, budeš dělat Jánošíka.“ Napriek tomu, že pochartistická boľševická atmosféra v Česku žala svoje normalizačné úspechy, ekonomická situácia bola žalostná. Ľudia však mali k sebe bližšie, minimálne v radoch na nedostatkový tovar. Napriek tomu sa nás vďaka študentskému štipendiu a vreckovému od rodičov tieto pozemské starosti akoby netýkali a budova Koleje Mikoláše Alše žila a voňala svojím krásnym vnútorným životom mnohých generácií študentov. 
Pražskému bohémovi stačilo mať vo vrecku „búra“, za čo vyšli dve pivá, a patril mu celý svet. Výhodou Prahy bolo, že pri každej historicko-umeleckej pamiatke sa nachádzala aj „hospoda“, a tak sme spoznávali Malú stranu, Hradčany či Nové Mesto cez krčmy U Zlatého tygra, U Medvídků, U Dvou koček alebo U Tomáše. Neďaleko školy boli výčapy U Rakví a U Svitáků, kde sa riešili najdôležitejšie problémy týkajúce sa štúdia, dievčat a zmyslu života. Pamätám si aj výborné výmenné zájazdy s „družobnou“ bratislavskou vysokou školou. Slovákom najviac chutilo U Černého vola. Náš kolektív vynikajúcim spôsobom dopĺňali aj študenti z Moravy. Medzi nezabudnuteľné zážitky patrili hlavne koštovky moravských vín u spolužiaka Jožka Krmenčíka, ktorý zapríčinil, že výlet do Bratislavy sa skončil predčasne v mikulovskom „sklípku“. 
Mohlo by sa zdať, že sme v tom čase kreslili a modelovali len partizánov, zváračov a Lenina, ale nebolo to tak. Každý si našiel svoju únikovú cestu hlavne v témach, ktoré neprovokovali a boli všeobecne prijateľné. Juraj objavil krásu v prírode, štylizovaných zvieratách a po častých návštevách v Technickom múzeu sa v jeho portfóliu po prvýkrát vyskytli aj potápači a aviatici. Malým ostrovčekom slobody boli aj prednášky profesora Svobodu o New Yorku, Miláne a kapitalistickom svete vôbec, pri ktorých sme otvárali oči aj ústa.  
Nedá sa nespomenúť ešte jednu dôležitú kapitolu nášho spoločného štúdia. Bola ňou povinná, nechcená a zatracovaná vojenská katedra. Darmo sa „gumácky“ kolektív podplukovníkov Nýča, Brabca a Jánského z nás snažil v priestoroch terajšieho golfového ihriska v Motole „udělat vojáky“, nešlo to. Imperialistický nepriateľ v obrnenom vozidle typu marder by sa pravdepodobne veľmi čudoval takému zoskupeniu obrancov vlasti. Mnohí si preto aj niekoľkokrát zopakovali hĺbenie „bigošského“ okopu pre ležiaceho strelca, kým dostali vytúženú modrú knižku.
Keď sa dnes po tridsiatich rokoch stretnú na pive výtvarníci, ktorí študovali v tom čase na umeleckej priemyslovke, majú, chvalabohu, na čo spomínať. Na roky v škole, ktorá stojí na námestí, premenovanom po Nežnej revolúcii z Náměstí rudoarmějců na Náměstí Jana Palacha – na počesť človeka, ktorý nadovšetko miloval slobodu. 
späť hore