Tieň pod štiavnickým smrekom i monackou palmou
je vlastne rovnaký
Dušan Kollár
Komunistická ježibaba zakliala Banskú Štiavnicu ako Šípkovú Ruženku. V roku 1996 mesto ešte stále spalo v tieni okolitých hôr, z každého domu však vyvierala akási vnútorná energia. Za ošarpanými fasádami bývali dobrí, so zemou a skalou zrastení potomkovia nemeckých baníkov, ktorí sa vďaka vrodenej luteránskej vytrvalosti a „náckovskej“ tvrdohlavosti naučili prekonávať zlé i o voľačo horšie časy. Keď som prišiel do Banskej Štiavnice, ovládol ma jej pradávny genius loci a pocítil som, že tomuto mestu treba pomôcť. 
Vyhliadol som si príjemný meštiansky dom vo svahu na Višňovského ulici pod Novým zámkom s nádherným výhľadom na mesto. Bol v dezolátnom stave, takmer ruina. Po ukončení stavebných prác som hľadal niekoho, kto by s citom doriešil interiérové vybavenie domu. V tom čase sa v Mestskej galérii konala výstava komornej plastiky a mňa zaujal jeden autor, ktorý tam prezentoval svoje nápadité drevené sošky. Bol to Juraj Čutek, autor pôvabných pierotov, nehybných velocipedistov a humanistických generálov. Keď nás Rút Lichnerová zoznámila, s Jurajom sme zistili, že sme na rovnakej vlnovej dĺžke. Máme blízky vzťah k Banskej Štiavnici a obaja milujeme Verneho romány. Keď som mu prezradil, že som zberateľom umenia, starožitností i kníh a že vlastním kompletnú edíciu Stopy, v ktorej vychádzali naše obľúbené romány, spozornel. Akoby tušil, že toto stretnutie nebolo náhodné, ale že za ním stála nejaká vyššia moc. Tak sa začala naša spolupráca a trúfam si neskromne povedať, že i naše priateľstvo. 
Kompletizácia všetkých interiérových prvkov trvala skoro tri roky. Pri tvorbe koncepcie i detailov sme spolu strávili veľa času. Juraj mnohokrát meral cestu z ateliéru ku stolárom a od stolárov do Štiavnice. Potom predkladal nové nápady ako prekvapenia. Interiéry dostávali nový, skoro rozprávkový obsah. Koloniálna knižnica, stredoveká kuchyňa, námornícky, anglický a africký lovecký salón, romantická detská izba i kontinentálna spálňa vo mne vzbudzovali celkom nové pocity. Juraj navrhol vešiak vo forme trojhlavého draka,  „nemého sluhu“ ako karibského piráta, bar v podobe provy lode či komodu v tvare harlekýna. Sršal nápadmi, ktoré hneď skicoval na papier, a ja som si jeho návrhy chamtivo bral a odkladal ako malé umelecké dielka.  
V tom čase som veľa cestoval po svete a mnohé inšpirácie som našiel v cudzine. Mojím druhým domovom sa stalo Monako. Jurajove návrhy som brával so sebou ako talizmany a keď som ich ukázal tamojším priateľom, boli nadšení ich originalitou. Ako to už v živote býva, náhoda pomáha pripraveným – ponúkli mi možnosť uskutočniť prvú slovenskú výstavu umenia v rámci 12. medzinárodného veľtrhu v Monaku. Napadlo mi, že takmer hotové interiérové prvky prenesiem najprv do Monaka a až neskôr ich nainštalujem v štiavnickom dome. Tak sa aj stalo. Pod Jurajovým koncepčným vedením sa zoskupilo niekoľko výtvarníkov a vytvorilo spoločenstvo Spectrum ART, ktoré potom počas desiatich prípravných mesiacov vložilo svoj výtvarný potenciál do projektu samostatného
pavilónu. 
V tom čase bolo Monacké kniežatstvo pre nás veľkou neznámou a naopak. Monako prekvapilo nás a my sme prekvapili Monako. Slovenský pavilón totiž svojou osobitosťou, malebnosťou a hravosťou natoľko zaujal návštevníkov, že sa stal „exposition crème de la crème“. Kompilát umeleckých artefaktov jednotlivých výtvarníkov pôsobil v rámci Jurajovho dobového interiéru ako jednotný celok. Vychutnávali sme si svoj „týždeň slávy“ a boli sme hrdí na to, že môžeme aspoň takto pomôcť Slovensku vstúpiť do vyspelej Európy. V Monaku sme vystavovali ešte šesťkrát, ale ako sa vraví,  „prvá bola prvá“... 
Dnes sa môžem neskromne pochváliť, že vlastním najobsiahlejšiu zbierku Jurajových sôch, kresieb a nábytkových artefaktov. Sme spojení pupočnou šnúrou vzájomného priateľského vzťahu a ja s ním prežívam jeho životné úspechy, ale aj krízové obdobia, ktoré mu osud servíruje ako daň za nesmierny talent, čo dostal do vienka. Moje návštevy jeho ateliéru alebo výstav sa nezaobídu bez toho, že si  „uchmatnem“ niečo z jeho tvorby. Potreba vlastniť jedinečné umelecké dielo je ako droga, ktorú pozná každý zberateľ, je to vášeň, ktorá vyvoláva ďalšiu vášeň, je to príležitosť dotknúť sa múzy, je to životný štýl, na ktorý ma naviedol Juraj a ktorý jediný má pre mňa zmysel. 
Vraví sa, že géniom je umožnené dotknúť sa nebies... Jurajovi sa to podarilo. Má to v sebe, je tak nastavený. Vďakabohu. Quod licet Iovi, non licet bovi...
späť hore