Sympóziá

Umelecké sympóziá sú úžasné akcie plné neopakovateľných zážitkov s ľuďmi, ktorých možno sledovať priamo pri tvorbe. Vždy som sníval, že raz sa na takomto podujatí zúčastním, že budem aspoň chvíľu pri tom. Pozorovať umelcov, ako sa hrajú, ako vystrájajú, vyhadzujú si z kopýtka, švitoria, veselia sa a voňajú pritom radosťou. 

Písal sa rok 2006. Naše nulté sympózium sa dosť netradične konalo v jedinečnom prírodnom prostredí areálu Vodný svet v Sebedraží pri Prievidzi. Z Banskej Štiavnice sme priviezli prvú sochu – Jurajovu Zubaňu, rebrovitú rybu z dubového dreva v nadrybacej veľkosti, ktorá vážila niekoľko metrákov. Len jej hlavu sme do prívesu nakladali piati a mali sme čo robiť. Telo až také ťažké nebolo, ale naše auto sa s tým nákladom aj tak nepohlo. Museli sme ho vymeniť za väčšie. K symbolickej sume, ktorou sme podporili štiavnickú akciu, kde rybu Juraj stvoril, pribudla cestou domov mastná pokuta za preťažené auto. Umelecké dielo okamžite stúplo na cene. Naša prvá socha pricestovala hotová, stačilo ju poskladať a osadiť nad malé jazierko pri vstupe do areálu. S klasickým sympóziom táto akcia síce nemala veľa spoločného, ale výsledok stál za to. Socha dala priestoru nový, iný rozmer a nám chuť zopakovať si to opäť, ale už ozajstne.

Objaviť čistú energiu ukrytú vo vode, kameni a dreve sme sa pokúsili už o rok. Prvé ozajstné sympózium viedol Oto Bachorík a okrem Juraja Čuteka sa na ňom zúčastnil aj Ivan Pavle, Boris Jirků, František Bohunický, Vladimír Baláž, Ján Kelemen, František Csoka, Slavomír Bachorík, Miroslav Mládenek a aj najmladší z umeleckého rodu Bachoríkovcov Jakub. Sedem dní v lone matky prírody, ďaleko od civilizácie a v nadľudskej lopote bolo síce náročných, ale predsa úžasných. Položili sa základy budúcej galérie pod holým nebom. Sochy, inštalácie a objekty, ktorých sa návštevníci mohli dotýkať, sadať si na ne, žiť s nimi a užívať si ich, pribúdali každý rok počas nasledujúcich šiestich ročníkov. Partia umelcov, pomocníkov, nadšencov a hostí oslavovala každý deň každého sympózia, akoby bol posledný. Spalo sa v indiánskych típí, pila sa slivovica, zapíjala sa žinčicou a žili sa príbehy. Chytali a jedli sa ryby a raky, hodovalo sa na pečených prasiatkach a ráno každý uvítal silný domáci slepačí vývar.

Spolu s priateľmi sme mali neuveriteľné šťastie, že sme pri tom mohli byť. Zakomponovaní do každodennej tvorby sme sa mohli aj my obyčajní ľudia dotknúť umenia. A pritom to bol spočiatku zakaždým iba kus dreva. Z beztvarého kmeňa stromu, čo ležal bokom a zdvihol ho iba stroj, odskakovali piliny rýchlosťou svetla. Koncert pre motorovú pílu a orchester pomocníkov odštartoval sám autor. A zrazu tam bol kapitán Morgan, Jurajovo dieťa, ktoré na počkanie pred nami stvoril. Ticho ležal v pilinách a vyzeral ako živý. Obdivovali sme aj tie piliny. A potom sa zrodila morská panna, ryba parník a po nej ďalšia potvora z Jurajovho jedinečného sveta. Svet podľa Čuteka sa stavia poctivými rukami priamo od srdca. Keď si taký postavíte aj pre seba, zistíte, čo je skutočná radosť. A budete sa tešiť ako malé deti.