Juraj Čutek – vzor, priateľ, majster s veľkým M
Igor Olejár
Jedného krásneho dňa ma Ďuro navštívil s prosbou, či by som o ňom (a o nás) nenapísal zopár viet. Sľúbil som. Veď aké jednoduché je písať o tvorcovi – majstrovi svojho remesla, ktorého život, ale aj každodenné dotyky s materiálom človeka prenesú do čarovného a mystického sveta, naplneného zmiešanými vôňami fantázie, farieb a tvarovaného dreva. Hneď sa mi hlavou prehnalo množstvo obrazov zo spoločne strávených chvíľ, ktoré zaplnili stránky v knihách našich životov. Vzácne na tom všetkom je fakt, že tie chvíle boli len príjemné. Nič nepokazím, keď poviem, že tomu sa vždy ťažko odoláva. A tak som začal pomaličky, pozvoľna listovať. Odkrývať kapitolky, oprašovať zabudnuté a v spomienkach sa vracať do minulosti. S prekvapením zisťujem, že tých rokov je mnoho a prehrýzť sa nimi je vážna úloha. A vôbec nie ľahká. Rok za rokom, krok za krokom. Nedá sa preskakovať.
Kde bol ten začiatok? Ďuri, pamätáš sa? Písal sa rok 1984, keď sa začala naša spoločná objavná cesta. Na začiatku stojí Paľo Kuzma a zdvíha mi veľkú závoru k tebe. Pruhovanú, červeno-zeleno-bielu. Rakúsko-uhorskú. Otvára mi cestu na Mikovíniho ulicu v Bratislave. Do ateliéru, v ktorom poletuje ako letný vánok fantázia a neha. Oživujúce dotyky dreva. Farby, ktoré dýchajú. Mosadzné súčiastky, fragmenty starého dobrého sveta.
Kto čítal diela Jula Verna, pocítil na vlastnej koži rozprávkovú atmosféru strateného sveta tých čias. Tú radosť, ktorá sa sama od seba vpíja pod kožu. Ako čerstvý študent architektúry som sa prifaril k vám a začal som, kde sa dalo, prikladať ruku k dielu, maznať sa s drevom. Zo školy to bolo na skok. Mikovínka bola ulica, kde na tristo metroch koncentrovaného „výtvarna“ stála ako celkom posledná, a pre mňa tá najtvorivejšia, vaša brána. S radosťou som ju otváral, za ňou som sa cítil ako doma. Pre mňa to bola ďalšia škola. V takej sa na človeka veru veľa nalepí. Voňavá a svieža. A na konci procesu, keď dielňu naplnila vôňa lodného laku a šelaku, aj nežná. S nehou a handričkou nevtierane vtieraná. Do všetkých záhybov. Aj do tých nedostupných, kde pomáhala už len nadpozemská sila. Neha si na tých miestach hovie do dnešných dní. Ale „živočíšna“. V žiari červených lámp erotického salóna. Tvoja/vaša dielňa sa presťahovala len o nejakých sto metrov ďalej. Do otcovho ateliéru, kde pokračuješ v jeho výtvarných šľapajach.
To boli začiatky, ktoré nás pracovne a ľudsky zblížili. Etapa, vďaka ktorej som si uvedomil, že tvarovanie, dotýkanie sa, detail 1:1 je pre mňa tá vyvolená cesta. Architektonická mierka 1:50 mi začala byť veľmi malá a neosobná. Oslovila ma aj pomyselná sloboda. Neviazaná a nespútaná cvikačkami, pred ktorými o šiestej ráno v rade za sebou stojí sto párov rozospatých očí. Aj za tú cenu, že sme domov odchádzali často za súmraku, niekedy za hlbokej tmy a občas nás vítali i prvé záblesky rána.
Písal sa rok 1990, ak dobre hádam, a v objekte na Radlinského ulici, ktorý doteraz stojí, vzniklo ICM – Informačné centrum mladých. S Jurajom sme sa pustili do úpravy interiéru pre otvárací večer. Vzhľadom na nízky rozpočet sme sa museli spoľahnúť skôr na vlastnú kreativitu, a tak vzniklo priestorové členenie s nasvietenými dlhými drapériami, trávnatým kobercom a so žiariacimi sviečkami. V podhľade vytvorenom z obrovského množstva bukových tyčí boli zakomponované skryté objekty, ktoré pri každom pohybe ožívali. Celý priestor navyše dopĺňali a dodávali mu neopakovateľnú atmosféru Jurajovi hraví harlekýni.
Trianon – tri hranice a jeden bod. Veľmi som sa tešil z medzinárodného sympózia, ktoré sa konalo za múrmi rusovského kaštieľa. Rok si už presne nepamätám (asi 1992), ale výborná atmosféra podujatia mi navždy zostane v spomienkach. Jeho vyvrcholením bola finálna inštalácia. V bode, kde sa ako traja milenci spoločne a bez hanby dotýkajú zakázaného ovocia. Takým totiž ten bod pre nás všetkých bol po dlhé desaťročia. Ojedinelé miesto naplnené originalitou.
Z prvej polovice 90. rokov mi ďalej utkvelo v pamäti najmä sochárske sympózium v Moravanoch nad Váhom, Jurajove skulptúry v Národnej banke na Mýtnej ulici, exteriérová plastika pre Chiranu Humenné alebo interiéry cestovnej kancelárie Lauda Air v hoteli Fórum.
Ďalšou veľkou spoločnou výzvou bola realizácia biliardovej miestnosti s majestátnym stolom vo vile na Devíne, na ktorej spolupracovali aj Ivan Pavle a Rasťo Trizma. Unikátny biliardový stôl klientovi pri odovzdávaní herne doslova vyrazil dych a na pár minút zavládlo absolútne ticho, ktoré ukončili až jeho pochvalné slová: „Takto som si to predstavoval. Paráda.“
Písal sa rok 2014 a my sme sa v Nitre prezentovali na veľtrhu Nábytok a bývanie s projektom Igor Olejár & Juraj Čutek a priatelia srdcu blízki. Ľuboš Špirko vystavoval svoje fotografie, Peter Pollág maľby. Kreatívne poňatá expozícia a úžasných šesť dní v Nitre zanechali hlboký dojem nielen v každom z nás, ale aj v návštevníkoch.
Napokon by som rád spomenul našu spoločnú realizáciu pri príležitosti oslavy môjho okrúhleho jubilea v galérii Umelka, kde sa konala výstava ako pocta všetkým, ktorí výtvarne vkročili do môjho života. Umelka na tri týždne ožila a ponúkla to, čo sa niekedy ťažko hľadá – výtvarnú rôznorodosť vo vzájomnom súzvuku a harmónii. S Jurajom ako mojou hviezdou sme tu vytvorili priestor pracovne nazvaný Šelmoidný šatník, aby sme všetkým predviedli, akú radosť nám prináša spoločná tvorba.
Juraj Čutek je fenomén. Obrovský. A ešte viac ohromí, keď ho človek spozná zblízka. S reťazovou pílou v rukách. Akoby to bola ceruzka, ktorou suverénne črtá tvary a odhaľuje tajuplné, v dreve skryté príbehy. Brúsením a hladením vtisne svojim dielam dokonalú formu a na konci tvorivej cesty ich ešte rozmaznáva olejmi. Pod Jurajovými rukami ožívajú, aby sa potom zrozumiteľnou rečou prihovárali každému z nás.
Juraj, patrí ti veľké ďakujem. Si jeden z tých, ktorí ma „tvarovali“.
Juraj, mám ťa rád.
