Za veľkou mlákou

S Jurajom sa poznáme už nejeden piatok. Kamarátime sa mnoho rokov a za ten čas sme toho spolu veľa zažili. Po rozume mi chodia rôzne myšlienky, prelínajú sa obrazy a spomienky. Zvlášť jedna je hádam pre nás oboch zaujímavá: na sériu výstav v USA v rokoch 2012 – 2014. Naša reprezentačná výstavná činnosť sa začala vo Washingtone, pokračovala v Miami a vo Fort Lauderdale na Floride, potom v metropolách New Yorku a Chicagu, aby sa napokon v roku 2014 zavŕšila expozíciou v kalifornskom San Diegu.

Kde začať? Nekonečné presuny lietadlami, mestá, galérie, pozoruhodné miesta... Amerika je v každom ohľade svojrázna krajina, doslova neobmedzených možností. Na základe rozprávania či filmov sa názor na ňu nedá urobiť, treba ju vidieť a zažiť. Z Washingtonu mi utkvelo v pamäti najmä udeľovanie cien spoločnosti Friends of Slovakia a poďakovanie našich štipendistov študujúcich na amerických univerzitách v luxusnom golfovom klube Lake Presidential. 

Z Miami napríklad šesťprúdové diaľnice, domy v štýle art déco a československý klub našich krajanov v bývalom ilegálnom sklade alkoholu, ktorý za čias prohibície prevádzkoval Al Capone. V New Yorku na mňa zase spravil veľký dojem hokejový zápas v slávnej aréne Madison Square Garden plnej fanúšikov v dresoch s nápisom Gáborík a ich povzbudzovanie: „Gabby, Gabby!“

Koncovka našich aktivít v USA bola veľkolepá aj vďaka štedrej podpore nášho priateľa, slovenského rodáka pôsobiaceho v San Diegu. Po prezidentských voľbách v roku 2014 sme dostali pozvanie vystavovať pri príležitosti oficiálnej návštevy novej hlavy štátu Andreja Kisku v USA.

Najprv let do Kalifornie, Los Angeles, tam z medzinárodného letiska bleskovo na vnútroštátne. Stíhali sme? Jasné, že nie. Tie megaletiská, vyznaj sa v nich, už ani nervozita nepomáha: „Zvesela, dáko bude!“ Ďalšie lietadlo letí o dve hodiny, pristávame menším miestnym v San Diegu. Kde ste? Už vás čakajú. Sme ubytovaní v modernom hoteli Loews Coronado – a pozrime sa, na hoteli sa vo sviežom vetríku trepoce americká zástava spoločne s našou. 

Dozvedáme sa, že v hotelových priestoroch bude záverečná prednáška a recepcia s naším prezidentom, na ktorej sa zúčastnia nielen vplyvné osobnosti, podnikatelia, diplomati, ale aj my výtvarníci, výstavou reprezentujúci slovenské výtvarné umenie. 

Ako nám bolo? Bohovsky. Palmy, bazény, barík, gintonic i mojito. Inštaláciu našich diel aj celú logistiku priestorov mala na starosti miestna firma. Nedalo nám to, a tak, zvyknutí na slovenské pomery, začali sme personálu pomáhať s vybaľovaním a rozmiestňovaním našich diel. Vysvitlo však, že tu sa také niečo nenosí. Dáma, čo mala na starosti sekírovanie prítomných zamestnancov, preniesla svoje diktátorské metódy aj na nás. Hovorím Jurajovi: „Pouč ju, zjavne je v omyle.“ Naša angličtina na to však nestačila.

Vo vestibule hotela stretávame známych z Bratislavy. Ahojte, nadšene sa vítame. Aj minulý rok vo Washingtone ste boli na odovzdávaní cien, spomínajú. Máte smoking? Padne otázka. Samozrejme, predsa vieme, čo sa patrí. Dokonca máme aj náhradné manžetové gombíky, keby si ich niekto zabudol. 

Po príjemnom obede so vzácnym priateľom a jeho spolupracovníkmi z veľmi úspešnej firmy sme sa s Jurajom vybrali na exkurziu po meste – smer miestna pláž. Čo nevidíme, slávny Hotel del Coronado. Veď tu sa natáčalo Niekto to rád horúce. Marilyn Monroe na nás kýva z hotela, chce nám zahrať na ukulele. Žiaľ, nie sme saxofonisti ani basisti, dokonca ani milionári s jachtou. Napriek tomu nás oslovili plážové turistky, veľa nechýbalo a mohli sme skončiť v hotelovom bare. Program však máme nabitý,
nie je kedy. 

Vydali sme sa na druhú stranu zálivu, kde kotví lietadlová loď Midway, Jurajova srdcovka. Tu trocha odbočím, aby som vám prezradil, čím všetkým Juraj mohol byť. Vojenským pilotom, cisársko-kráľovským oficierom, rytierom, templárom, možno aj hasičom, no určite asistentom Jula Verna. Napriek všetkým technickým a vojenským chúťkam sa však stal úspešným sochárom. Loď, na ktorej sú vystavené lietadlá z 2. svetovej vojny, Vietnamu či operácie Púštna búrka sme celú pochodili a pofotili. Je obrovská, jedným slovom kolos.

Plavíme sa trajektom naspäť do hotela a v pozadí sa mĺkvo týčia mrakodrapy v centre San Diega. Jeden z nich nesie logo firmy nášho priateľa. Tešíme sa, že Slováci majú v Amerike nielen dobré srdcia, ale aj mrakodrapy.

Je tu recepcia a my sme za elegánov v smokingoch. Vidíme nášho prezidenta v spoločnosti kozmonauta Cernana, je tam slovenský veľvyslanec, generálna konzulka aj minister zahraničných vecí, náš priateľ. Samá honorácia, trocha sme rozpačití, no zvykáme si. Veď sme výtvarníci zo Slovenska, tých niečo len tak nerozhodí. Spravíme si spoločné fotky, na tú s astronautom so slovenskými koreňmi sme obzvlášť hrdí. Amerického kozmonauta, čo sa prechádzal po Mesiaci, človek nestretáva každý deň.

Vernisáž je úspešná, páči sa, ľudia prejavujú záujem, fotia sa s dielami. Je tam aj šéfka inštalačnej čaty. Keď zbadá „kulisárov“ zo Slovenska v smokingoch, pochopí. Niečo šemotí, my však rozumieme len sorry. Dobrá spoločnosť, ľudia z biznisu, politiky, kultúry, diplomacie a športu, v obrovskej sále vystupuje s prejavom pán prezident, kozmonaut a mnohí ďalší. Za rečníkmi sa na obrovských monitoroch striedajú obrazy osobností zo Slovenska pôsobiacich v USA. Potom sa na nich objaví známy autoportrét Andyho Warhola a ukážky z jeho tvorby. Keď tu zrazu, Bratislavský hrad a tam sochár Juraj Čutek. A hneď aj moja maličkosť. Tešíme sa, to je prezentácia podľa nášho gusta. Andy Warhol konečne v dobrej spoločnosti!