Nevšedný a nekonformný svet Juraja Čuteka
Danica Lovišková
Už trenčianske Bienále československej komornej plastiky 1987, ale najmä ročník 1989 potvrdil, že najsúčasnejší sochársky prejav na Slovensku začína pulzovať v širokej polarite a pluralite názorov a koncepcií, v intenzívnej postmodernistickej aktivizácii nových myšlienkových a formových horizontov. Akési odkliatie slovenskej komornej plastiky, resp. rozšírenie možností prezentácie aj jej neoficiálnych štruktúr prinieslo odklon od klasických tém v prospech experimentov, ktoré prinášajú v oblasti ikonografie i morfológie plastík množstvo životaschopných vývojových podnetov.
Jedným zo sochárov, ktorý na platforme figurálneho prejavu veľmi osobito spoluurčuje členitý pôdorys súčasného slovenského sochárstva, je bratislavský výtvarník Juraj Čutek. Ako jeden z mála mladých sochárov sa programovo orientuje predovšetkým na klasický prírodný materiál – drevo. Hoci drevo v slovenskom sochárstve bolo a je dosť frekventované ako materiál po stáročia spracovávaný a vyhládzaný do rozličných podôb, fascinujúci svojou ušlachtilosťou, prirodzenosťou i krásou, je jeho súčasné využitie často zamerané na viac či menej reálne i abstrahujúce vnášanie ikonických znakov domácej, vnútorne zažitej rezbárskej tradície. Juraj Čutek sa však z týchto súvislostí vymaňuje (k jeho odlišnému formotvornému i myšlienkovému zreniu prispelo i štúdium v inšpiratívnom prostredí pražskej Vysokej školy umelecko-priemyselnej), aby cez dotyk stáročí, na odkaz ktorých nerezignuje, sa k prítomnosti i minulosti vyjadril veľmi autenticky a originálne.
Už medzi prvými prácami Juraja Čuteka sa objavujú ikonograficky zaujímavé figurálne plastiky so športovou tematikou. Stretávame sa uňho s pozoruhodnou interpretáciou tejto ojedinele pertraktovanej témy v kontexte slovenského sochárstva. V neopísanej skratke, bez nutnosti bližšej konkretizácie artikuluje tektonicky pevný, sumárny, obrysovo členitý tvar. Akceptujúc dynamický charakter športu, nesnaží sa však vyjadriť len pohyb a akciu, ale ide mu skôr o vystihnutie akejsi filozofie športu, jeho podstaty i špecifickosti. Už z týchto prác je evidentný autorov cit a dôkladná znalosť materiálu, snaha vydobyť z neho maximálne koncentrovaný výrazový účinok. Juraj Čutek plne priznáva a využíva i faktúru povrchu dreva, jeho optické kvality, v jemne, úsporne rezaných formách uvážlivo odkrýva z bloku hmoty jadro, základnú myšlienku.
Od klasických športových tém prechádza autor k odvážnejším koncepciám. Aspoň takto môžeme chápať jeho sochy ako Lilienthal či Vzduchoplavec, vznášajúce sa v priestore, kde magickú atmosféru plnú túžob po neopakovateľnom, neobjavenom a nevyskúšanom organicky a suverénne dotvára textilná časť sochárskej kompozície od výtvarníčky Marty Bošelovej. Zámernú odlišnosť podôb dvoch prírodných materiálov – dreva a textilu, úspešne umocňuje i teplý kolorit oboch matérií.
Juraj Čutek však nezotrváva len v okruhu športových motívov. Svet, ktorý pred nami obnažuje, je naďalej svetom nevšedným a nekonformným. Je to svet smutno-veselých harlekýnov a pierotov, muzikantov, odvážnych priekopníkov techniky a civilizácie, teda ľudí, ktorých cieľom je prekonať dimenzie poznaného, preniknúť z poznateľného do len tušeného, prekročiť tieň vlastných možností a schopností. Jeho to tak trochu bizarné, úsmevne a odzbrojujúco pôsobiace postavy hľadia na nás s nadhľadom a z nadčasu, aby nás unášali z reality do sveta fantázie, do nového časopriestoru, kde je všetko možné, kde i dávnominulé príbehy a neskromné želania sa stávajú skutočnosťou.
Nové možnosti oživenia pokojnej, meditatívnej výrazovosti dreva nachádza autor v spojení s kontrapunkticky žiariacim kovom – bohatou rezonanciou svetelných reflexov a tvarov. Tendencia experimentovania s rôznorodými materiálmi prináša konfrontáciu zaujímavých materiálových a významových súvislostí. Juraj Čutek so sympatickou invenciou a vtipom objavuje často bizarné produkty technickej civilizácie, aby zbavené pôvodných funkcií a organicky zakomponované do sôch vypovedali v nových kontextoch.
Tak ako rozvážne a presne formuluje Juraj Čutek v rozhovoroch svoje slová, taká je aj jeho tvorba. Akoby prehovárala vrstvami a nánosmi vekov, obsahujúc niečo z archaických, úsporných foriem minulých, oslovujúc nás však nesmierne živo, priamo a súčasne. Bez efektov, v bezbrannej elementárnosti a čistote tvarov a až v akejsi zámernej hierarchickosti foriem vyjadruje nadčasovosť svojich hrdinov a tém. Celková tvaroslovná štruktúra pulzuje jednotným rytmom, magická tajuplnosť, nehybnosť a mlčanlivosť sôch je kontrapunktom napätia, ktoré je v nich zakódované. Čutek bez exaltovanosti, dramatickosti, skôr cez optiku životnej empírie artikuluje svoj individuálny postoj k možnostiam a hraniciam ľudského poznania. Jeho hmotová definícia myšlienok osciluje od racionálneho k subjektívnemu, od vážnosti k úsmevnému humoru a irónii, od poézie k nostalgickému rozjímaniu nad stálosťou i relativitou hodnôt. V kolobehu nášho dynamického a eruptívneho jestvovania prinášajú jeho sochy pokoj, pohodu a úsmev. Zdôraznením citovosti ako fenoménu podieľajúcom sa na vizualizácii vnemov, pocitov a predstáv sa sochársky prejav Juraja Čuteka začleňuje do vlny novej senzibility, ktorá vnáša do výtvarného umenia i do vzťahu s divákom kvalitatívne nové impulzy a hodnotové kritériá.
