Prelomové roky

Uvedomujem si hlúposť predchádzajúcej vety – Juraj skončil štúdium v roku 1983 v Prahe, v roku 1985 zaujal u „Cypriána“ v Bratislave a v roku 1987 ho už čakala Cena usporiadateľa a poroty trenčianskeho bienále. To je predsa ukážkový nástup! V roku 1988 sa „Stretnutie“ v Galérii Cypriána Majerníka zopakovalo. Opäť bolo poctivé, malebné, svieže. To sme už meno Juraj Čutek dobre poznali, hoci ja som sa osobne nepoznala ani s jedným z vystavujúcich. Boli to časy, keď sme kontakty nenadväzovali tak spontánne ako o niekoľko rokov neskôr. Medzi výtvarníkmi a teoretikmi existovali bariéry, ktoré akoby sa každý z nich bál prekročiť. Mali sme zo seba navzájom obavy, cítili sme rešpekt, ale aj túžbu komunikovať. A čakali sme na príležitosť. Tá mala nastať až počas prípravy výstavy v SNG „Šport, pohyb, krása“. 

V roku 1990 bola odmenou za ocenenie na Bienále československej komornej plastiky samostatná výstava v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne. Pri tej príležitosti vyšiel aj katalóg s textom kurátorky výstavy PhDr. Danice Loviškovej (s. 56). A bol tu sochár! Nie všetci ho však brali bez výhrad. Podľa niektorých v jeho tvorbe zotrvával duch „umprumky“. A on sa ani nesnažil svojimi prácami spreneveriť tomu, čo bolo jeho naturelu blízke; ani v témach, ani vo výtvarnom jazyku. Nesilil sa do pozície „vysokého“ a už vôbec nie abstraktného... V ateliéri si budoval svoju pevnú sochársku abecedu, zhmotňoval svoje chlapčenské sny. Jeho cesta bola neuveriteľne priamočiara. 

Priznávam sa, že dodnes nepoznám podrobne genézu Jurajovej tvorby. Iba náhodne som mala možnosť vidieť niektoré z jeho stredoškolských prác, ukážku diplomovej práce a raných diel doštudovaného eléva. Mám dojem, že spočiatku boli všetky jeho artefakty čisto drevené a bezvýhradne figurálne. Dokonca bol medzi nimi i ženský akt. Rokmi v Jurajovi Čutekovi zmocnel pocit slobody. Nikdy sa nechcel zapáčiť tým, že by zaprel sám seba – a isto by mu na to kdekto „skočil“, pretože bravúrne kreslí i modeluje. Práve naopak: s čoraz väčším pôžitkom sa púšťal do „uletených“ konštrukcií nových možných strojov alebo živočíchov, do postáv klaunov, šašov, harlekýnov, pilotov, potápačov, do veľkých cyklov generálov, maršalov... Vytvoril obrovské panoptikum monarchistických postáv románu, ktorý ešte nikto nenapísal. 

K dreveným sochám začali pribúdať kovové citácie zo starých vyradených strojov. Súčiastky, ktorým Juraj predĺžil život, vtlačili na revanš svoj charakter do jeho sôch. Ten fascinujúci svet by však nemohol vzniknúť bez úžasného Jurajovho talentu, vďaka ktorému si pamätá technické detaily, vie ich použiť a dokáže diváka presvedčiť, že aj veľryba môže byť „parná“, že šašo má veľké brucho, lebo v ňom má šuplíky, že vzducholoď je loď letiaca vzduchom, ktorú poháňajú veslári, že kapitán Nemo je skutočná historická postava... Juraj má dar svojimi dielami presviedčať. A všetko to krásne, veselé a technicky „vymakané“ je zároveň mužné, sochárske, citlivé a... ukážkovo dotiahnuté.

Ak sa pokúsime Jurajovu tvorbu zaradiť do sochárskych štýlov, tak nám nebudú stačiť „izmy“. Lebo ako sa raz vyjadril výtvarný teoretik Bohumír Bachratý, on si vytvoril pre svoj svet „závod sochafiský, ozdobnický pro sochy a kresby jenerálů, vynálezců, cirkusantů... strojů i zvěři, o jakých se vám ve vašich snech ještě nezdálo“. Dielo Juraja Čuteka teda nemôžeme hodnotiť kritériami súčasného sochárstva. Tak ako slávny francúzsky spisovateľ či známy český režisér volili pre zhmotnenie svojich snov vlastné cesty bez ohľadu na to, ako sa má písať dobrý román či robiť vedecko-fantastický alebo surrealistický film, ani Juraj Čutek nemôže pre svoju tvorbu používať výrazové prvky súčasného sochárstva. Pretože on nie je súčasný, je minulý a budúci. A my sme diváci jeho úžasného divadelného predstavenia.

Skratka Jurajových foriem začala vyrastať už kedysi dávno, v detstve, v šesťdesiatych rokoch v otcovom ateliéri. K nej sa pridružila „šupkárska“ skúsenosť odovzdaná Ludwikom Korkošom a v rámci nej brilantné zvládnutie techník práce s drevom. Napokon to bolo prostredie Prahy – UMPRUM-ky, knižníc, Náprstkovho múzea, Technického múzea, galérií... Juraj bol skutočne dobre „potrestaný“ tým, že ho neprijali na VŠVU. Mal šťastie, že mu rodičia mohli dopriať štúdium mimo domova. Dospievajúcemu výtvarníkovi sa nemohlo stať nič lepšie ako to, že sa otcovi-sochárovi stratil načas z dohľadu, vymanil sa spod jeho vplyvu a naučil sa rozmýšľať po svojom, obhájiť si svoju tvorbu aj samostatne sa rozhodovať. 

Po návrate z Prahy sa Juraj možno mal poobzerať po Bratislave a zistiť, who is who, ale potom akosi rýchlo prišiel rok 1989 a záplava rôznych aktivít, výstav (i nezmyselných) a obdobie frenetického záujmu o Československo i nášho záujmu nechať sa obdivovať za hranicami: „Nech vidia, kam až sme sa my za železnou oponou dostali!“ To všetko vyžadovalo preukrutne veľa energie a nie vždy to stálo za to. Pribúdali však kontakty a my sme postupne strácali svoju prílišnú skromnosť, nesmelosť, ba niekedy až pocit menejcennosti. To bola hlavná výhra. Dozvedieť sa svoju skutočnú cenu! Aj Juraj bol ako dobroprajný kolega a neúnavný organizátor pohltený rôznymi aktivitami, najmä v združení Gerulata. 

V tomto hektickom období popri Jurajovej „sochárine“ do hry výrazne vstúpila jeho tvorba pre architektov a začali vznikať objekty sochársko-úžitkové, sochársko-dizajnérske, architektonicko-dizajnérsko-sochárske, nábytkovo-sochárske...  Roztočil sa kolotoč realizácií pre banky (VÚB, NBS), poisťovne (Allianz), vznikali návrhy interiérov súkromných obytných domov... a popri tom sympóziá so svojou neopakovateľnou atmosférou improvizácií, nečakaných stretnutí a priateľstiev, výmeny skúseností a mnoho pozvaní na samostatné aj reprezentačné výstavy (EXPO Hannover, Art Fair Monaco). Ani sme sa nenazdali a Juraj sa stal súčasťou kultúrnej mapy Európy.