V tieni Notre Dame
Anna Vasseur
Keď som prvý raz nakukla do magického sveta Juraja Čuteka, cítila som sa odrazu ako doma. Pne, kusy dreva, staré nástroje, čudné mašinky, hrniec bez dna, zabudnuté koleso, pílka, čo stratila predné zuby, trúba skrútená sama do seba, lodné okno s výhľadom do prázdnej fľaše, kľučka, ktorú nikto nechce, všetky tieto napohľad haraburdy ma vľúdne pozývali, aby som vošla ďalej. Tomuto pozvaniu sa nedalo odolať, a tak som sa už o chvíľu zoznamovala s kamarátkou šťukou, kapitánom Nemom, „nemým sluhom“ i strapatou morskou pannou. Za rohom na mňa poškuľoval gašparko, akoby len pred chvíľkou vyviedol jeden zo svojich kúskov, vedľa sa popod fúzy usmieval František Jozef a z povaly nado mnou držal ochranné krídlo majestátny anjel. Zaplavila ma obrovitánska vlna spokojnosti a istoty. Spokojnosti z prostredia plného dobrých bytostí, s ktorými sa spája množstvo dobrodružstiev, neuveriteľných historiek, úsmevných príhod a naozajstných zážitkov. A istota, že krása neumiera, iba žije novým životom. Juraj jej dal nové krivky a tvary, vdýchol jej dušu.
Odvtedy som veru veľakrát a s chuťou nakukla do jeho ateliéru i života. A vždy som tam našla tvorivého umelca s neobyčajne profesionálnym a zodpovedným prístupom k materiálu a k práci. Neúnavne, ale najmä zanietene, s úžasnou technickou zručnosťou a majstrovstvom dokáže z povrchu dreva vykresať aj tie najjemnejšie detaily a vytiahnuť všetky jeho neviditeľné kresby. Znalosť hmoty mu dáva voľnú ruku a Jurajove diela sa tak rodia s ľahkosťou a v absolútnej harmónii s jeho neobmedzenou predstavivosťou, s jeho sviežim, hravým a optimistickým postojom k životu.
Obľúbeným tvorivým priestorom sú pre umelca stretnutia. Aj tie v parížskych uličkách a kaviarničkách, u starožitníkov na periférii, na výstavách v Cité internationale des arts či v supermarketoch pre domácich majstrov. Na stretnutí stoviek umeleckých nadšencov v parížskom Palais de Tokyo Juraj vyrezal motorovou pílou z vyše dvojmetrového kusa dreva do najmenších detailov vypracovanú sochu francúzskeho pierota Jeana-Gaspara Deburaua. Umelecký zápal zúčastnených nedokázal uhasiť prudký dážď ani voda v známej fontáne, siahajúca po členky. Medzi najkrajšie stretnutia a spomienkové návraty patria aj opakované medzinárodné sympóziá v Pikardii, na ktorých je Juraj hlavným aktérom. Vznikli tam spoločné tvorivé dielne, kde sa umelci vždy krásne zhodnú aj bez znalosti jazyka. Výsledkom ich tvorby sú výstavy prekvapivo originálnych diel vytvorených rozmanitými technikami, ale aj vzájomné obohatenie sa v odborných postupoch i v ľudských postojoch k životu. Inšpiráciu podčiarkuje povestná „holubia veža“, miestne starinárstvo, ale aj zanietené diskusie, spoločné obedy, prechádzky po regióne či stretnutia s francúzskou gastronómiou – s jej neodmysliteľnými syrmi, degustáciou vína a zákuskom „Paris-Brest“.
Umelec dokáže preniesť atmosféru obohacujúcich stretnutí do svojich diel. Sochu preto treba počúvať, cítiť, lebo do nej autor pretavuje svoj vnútorný svet. Postavy, ktoré sa rodia pod Jurajovými rukami, sú prívetivé, zvedavé, vynaliezavé a občas húževnaté ako jeho cyklista, ktorý sa zo všetkých síl snaží o prvenstvo. Veľký hold vzdáva Juraj vynálezcom a ich dielam, oslavuje odvážlivcov, ktorí svojou objaviteľskou odvahou menili obraz sveta. Juraj sa však vo svojej tvorbe neuspokojuje iba so sochami, ale ako renesančný umelec sa zaujíma o všetky druhy výtvarného umenia. Jedným ťahom pera vyčarí ideálne torzo krásnej ženy, vymodeluje len tak z hlavy verný portrét Jula Verna či v jemnom grafickom diele zachytí klaunov alebo vädnúci kvet. Zároveň vymyslí a zrealizuje architektonické skvosty, interiérové objekty, ku ktorým domyslí všetky dizajnérske detaily.
Juraj Čutek vo svojej tvorbe vzdáva vždy s veľkou pokorou úctu materiálu. S neutíchajúcim záujmom objavuje nové svety a hľadá stále nové cesty, harmonicky a do krásy spája veci, ktoré by sa bez neho nikdy nestretli na jednom mieste.
