Roztáčanie tvorivej vrtule
Pavol Kuzma
S Ďurim som sa spoznal v nočnom rýchliku Amicus cestou do školy v Prahe. Počas štúdií a spoločného bývania na Koleji Mikoláše Alše, legendárnom internáte Vysokej školy umelecko-priemyselnej na Letnej, sme si spolu užívali blahodarné účinky pražských atrakcií, ako boli napríklad „školské“ pivárne U Svitáků a U Rakví alebo intelektuálna vináreň U Křižovníků s profesorom Šindelářom, známym pražským teoretikom úžitkového umenia a estetikom, nenávidiacim slovo estét.
V škole panovala na tú dobu nevídaná a v Československu ojedinelá kolegialita medzi profesormi a študentmi. Jednotlivé ateliéry boli už vtedy priateľsky prepojené, a tak sa naše umelecké projekty celkom prirodzene navzájom kombinovali a dopĺňali. Ako chlapi sme si v tej dobe užili aj vojenskú katedru s výcvikom, ktorý sa v našom ponímaní dal asi najlepšie charakterizovať slovami „švejkovina ako vyšitá“. Z dnešného pohľadu mi kombinácia umelca a vojaka pripadá ako nočná mora z minulého storočia. A čo si budeme hovoriť, bolo to dokonca minulé tisícročie.
Popri mimoškolských „disciplínach“ sme sa s Ďurim stihli venovať aj škole a to dokonca tak, že sme poberali prospechové štipendium. To nám zase umožňovalo spoznávať a vychutnávať si ďalšie a ďalšie zvody mesta. Po promócii v Rudolfine sme naskočili do atrakcie najlepšej – priamo do života. Obaja sme sa vrátili do Bratislavy, kde sme v roku 1986 založili vlastný ateliér CK design. Prečo CK? Túžili sme cestovať a „cisársko-kráľovská“ monarchia nám pripomínala zjednotenú Európu.
Z celej plejády našich prác si z hľadiska prínosu pre spoločnosť najviac cením tú zdanlivo najjednoduchšiu. Segmentové dopravné zábradlie. Na malom priestore a za málo peňazí sme vytvorili bezpečnú dopravnú bariéru, ktorá už neprepichovala autá a ľudí. Rovnako rád spomínam na projekt tréningovej plochy pre telesne postihnuté deti, ktorá simulovala každodenné životné situácie. Netvorili sme len v ateliéri, ale aj priamo v plenéri, napríklad pri kameňolome v Chtelnici, kde sme vysekali trojmetrovú sochu. Majstri kamenári, otec a syn Pripkovci, nám vraveli: „To vy chlapci z Bratislavy nezvládnete“. Do pol roka sme boli hotoví. Treba však povedať, že starý Pripko nám poradil, ako na to.
Naša dielňa, ateliér, zažila aj rôzne úlety, napríklad tzv. Ďurov vrtuľník. Zásuvky sme mali umiestnené na strope nad pracovnými stolmi a Ďurimu sa raz podarilo na rotujúcu uhlovú brúsku namotať všetky visiace elektrické káble, čo boli v dosahu. Bola to scéna ako z akčného filmu, taký iskrivý vrtuľník sa len tak nevidí. Posledný a najväčší úlet sa však prihodil až po Nežnej revolúcii a nebol v našej réžii – z ateliéru CK design na Mikovíniho ulici sa stal známy erotický salón. Prosperuje dodnes.
Medzičasom už máme každý svoj vlastný ateliér, ale dodnes sa často stretávame a aj po rokoch sa naša tvorivá vrtuľa vždy spoľahlivo roztočí.
