O tom, ako „šupkári“ nechodia do tanečnej
Róbert Němeček
Obdobie dospievania medzi prevzatím občianskeho preukazu a maturitou je, ako sa ukazuje, aj výsostným obdobím formovania talentu. Fenomén nasávania znalostí a vnemov počas štúdia na strednej škole je pre každého budúceho výtvarníka určujúci. Samozrejme, nemožno bagatelizovať ani ohromný vplyv vysokej školy, avšak to primárne objavné, to objaviteľsky šťavnaté, to koncepčne omylné prislúcha obdobiu medzi pätnástym a devätnástym rokom. Umelecká priemyslovka v Bratislave, všeobecne známa ako „šupka“, bola v sedemdesiatych rokoch pre nás oázou slobody ducha a azylom talentov. Všeobecne platilo pravidlo, že tých nešťastníkov, ktorým je cudzia gramatika, algebra, fyzika či chémia, dyslektikov či inak postihnutých géniov zachráni len talent preukázaný na talentových skúškach. Extroverti s hudobným sluchom išli preto na konzervatórium a introverti ako Juraj so zababranými rukami od tušu či farieb skúšali šťastie na umeleckej priemyslovke. On totiž dobre vedel, že je to jeho jediná šanca – už len predstava štúdia na gymnáziu alebo učňovke bola preňho synonymom Danteho pekla.
A tak sme sa stretli 1. septembra 1972. Zišli sme sa zo všetkých kútov Slovenska, lebo škola bola takpovediac „spádová“ pre celú Slovenskú socialistickú republiku. Cez obrovské vchodové dvere, ktorých kľučka sa nachádzala povyše našich očí, sme vošli do historickej budovy na Palisádach. Škola bola impozantná – a to nielen svojím vzhľadom, ale aj duchom, ktorý v nej vládol. Dve obrovské biele repliky sôch otrokov od „kolegu“ Michelangela hneď vo foyeri budovy zvestovali, že sme sa ocitli v chráme, kde vládnu múzy. Na chodbách okrem vône dreva, tlačiarenskej farby a toluénu bolo cítiť pokoru, príjemný pátos, ale aj vzdor či rebéliu doznievajúceho hnutia hippies, ktoré ešte okrajovo zasiahlo našu generáciu. Vystavené práce starších kolegov na chodbách a v záhrade školy boli pre prichádzajúcich novicov umenia ako
nedosiahnuteľná méta.
nedosiahnuteľná méta.
Študenti vyšších ročníkov, z ktorých škola vyformovala samostatné jedinečné osobnosti – a to nielen povahou, ale aj výzorom, – sa na prvákov pozerali z nadhľadu, ktorý im podľa „mazáckeho“ práva patril. Známi absolventi ako Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Zdenka Studenková či Jozef Bednárik boli našimi modlami na nedosiahnuteľnom umeleckom nebi. Čoskoro sme pochopili, že stať sa umelcom – bohémom nie je jednoduché a nemilosrdnému vonkajšiemu svetu bude treba priniesť obete. Ochrannú ruku nad týmto spoločenstvom držal v tom čase vychýrený riaditeľ Jozef Brimich, ktorý síce nevychádzal zo svojej pracovne často, ale keď sa už objavil na chodbe, stálo to za to. Do chodu školy zasahoval len v prípadoch najvyššej núdze, keď sa riešilo prijatie či, nebodaj, vylúčenie študenta zo školy. Fajčenie na záchodoch, meškanie študentov, dĺžku vlasov a minisukní či šírku zvonových nohavíc neriešil, nechal to na podriadených. Najhorším obdobím pre direktora bolo obdobie po talentových skúškach, keď jeho pracovňu atakoval húf rodičov – nešťastníkov, ktorých deti nimi neprešli. Inak škola fungovala ako starší, no dobre udržiavaný stroj... Pokiaľ študent na sebe pracoval a rozvíjal svoj talent, pedagógovia z teoretických predmetov prižmúrili podľa potreby jedno alebo aj obe oči.
Pedagogický zbor bol tiež kreovaný veľmi záhadným – či vlastne veľmi šťastným – spôsobom, lebo ho tvorili zväčša odborníci, ktorí nie veľmi súhlasili s výdobytkami socializmu a preferovanou boľševickou doktrínou. Školský systém ich poväčšine „upratal“ do priemysloviek podobného typu a tak sa stalo, že sa v zborovni stretli osobnosti ako majster Fila, Korkoš, Kordoš, Moravčík, Mudroch, Ondriska, Cibuľa a iní. Vrcholnými a nezabudnuteľnými momentmi štúdia boli dve povinné exkurzie: cesta po stopách SNP, cesta po stopách českého baroka a ako bonus: lyžiarsky zájazd. Akcie sa niesli v duchu zbližovania sa pedagogického zboru so študentmi. Dodnes neviem, ako sa pedagógovia mohli zblížiť s rojom neokrôchaných študentov, ktorých jediným cieľom boli výstrihy spolužiačok a alkoholické opojenie. Excesy študentov sa zvládali len vďaka ohromnej vzájomnej tolerancii a úcte k umeniu.
Úcta k remeslu a remeselnému fortieľu podľa vzoru Bauhausu, podporená teoretickými poznatkami z dejín umenia, nakoniec blahodarne formovala život každého z nás. Aj keď sme sa po skončení školy opäť rozpŕchli po svete a nie každý zostal pri svojom remesle, „šupkár“ sa spozná hneď. Podľa čoho? Že by podľa peria? Nie, „šupkári“ nikdy nechodili do tanečnej...
