Sme menší a zároveň väčší, ako si myslíme
Kamil Peteraj
Náš krásno-chorý svet je dejiskom rozličných ľudských pokušení, vzopätí, šialených nádejí, domýšľavosti, tragických či tragikomických príbehov, nad ktorými ako memento stojí Šalamúnova skepsa: márnosť nad márnosť, všetko je márnosť. A všetko sa na prach obráti. Sme smrteľnejší, ako si myslíme. Nevieme odkiaľ, kedy a z akej strany príde bozk smrti, ale jedno je isté: ten s konečnou platnosťou určí hodnotu našej kratučkej časovej úsečky života, ktorý sme tu strávili.
Márne sa, človeče, vyvyšuješ alebo prijímaš výzvy – raz ako Prometeus, inokedy ako Ikaros či na kolenách ako zúfalý Jób, alebo Hamlet. Sú veci vyššie a pred tými sa musíš skloniť, lebo čas nás všetkých (vzbúrencov aj komparzistov dejín) napokon vystaví nemilosrdnému súdu a ty zostaneš aj v tej najväčšej veľkosti zrazu ako smiešne malý účastník dejín. Všetci sme totiž v istom zmysle tak trocha tragickými hračkami histórie a pre tých, čo veria svojmu výnimočnému poslaniu vo večnosti, platí – čím viac slávy, tým viac poľnej trávy. A spoliehať sa na vyššiu spravodlivosť života, je ako veriť, že všetky zrnká piesku sveta sú zrátané. A sme opäť pri Šalamúnovi. Lebo platí: sekeru do neba nezatneš.
Jedni sťahujú Boha za nohy, iní sa mu kolenačky líškajú, ďalší mu šteklia len päty, keď si myslia, že ho provokujú či vyprovokujú, ale táto anonymná sila (lebo Boh bol a zostane vždy anonymný) nás vždy pokorí a zaradí tam, kam patríme: medzi figúrky, ktoré na veľkej točni dejín prichádzajú a odchádzajú – raz s metálmi na hrudi, inokedy ako obyčajní, radoví smrteľníci.
Prečo tento úvod? Lebo svet sôch, sošiek a skulptúr Juraja Čuteka vnímam takto: je to svet baróna Prášila, často absurdno-komický, svet láskavého humoru, kde defilujú úžasné asociačné kombinácie, ktorých je Juraj schopný navymýšľať toľko a s takou bravúrou, až nám niekedy ten povestný stroj v hlave – rozum – ostane stáť. Vždy nás však jeho výtvory potešia.
Juraj Čutek je majster dreva. To predovšetkým. Ovláda ho s láskou a vždy ho vyhladí do nádherných oblých foriem – figúrok muzikantov, huslí a husličiek či zvodných ženských tvarov (tie ženské prsia!), skrátka a dobre, on drevo miluje až s fetišistickou vierou, že je to niečo posvätné. A veru asi aj je: drevo je pre toho, kto mu rozumie a kto s ním cíti, viac ako iba akousi hmotou. Drevo má svoju prastarú vôňu, obsahuje prazáklad mnohých úžasných tvarov, má svoju navrstvenú štruktúru a záleží len na nás, čo v ňom objavíme. Juraj kombinuje drevo s rozmanitými kovovými predmetmi, dopĺňa ho estetikou vyhodených súčiastok, ktoré sa dajú nájsť na smetisku či niekde doma v šope, a práve z takýchto kombinácií vzniká bizarný svet jeho sôch. Akoby nám hovoril: nič nie je na zahodenie, krása dreva a krása industriálnych predmetov zo smetiska sa dopĺňajú. A hurá, nasadáme do starej žehličky a verneovská výprava na mori sa môže začať. Alebo jeho tuční, pohodoví muzikanti: vyludzujú tóny na svojich trúbach a nám je z toho teplo pri srdci.
Juraj Čutek vytvára milú galériu, v ktorej tým vznešeným a mlčiacim svedkom našich veľkých či malých a obyčajných ľudských dejín dáva osobitné čaro aj krásny a milý nadhľad. Akoby hovoril: „Ľudia, načo sa pechoriť? Sme tu len krátko, tak sa toho držme.“ Juraja mám rád pre jeho jemný „sochársky“ humor, pre to, ako milo vie zosmiešniť dôstojných fúzatých generálov či namnožiť rozličné typy strunových nástrojov a, samozrejme, aj preto, ako sa vie pohrať s tým všetkým, čo nám niekedy blúdi hlavami. V tom spočíva jeho veľkosť a úctyhodná umelecká kvalita. U neho sa všetko, okolo čoho často nevšímavo chodíme, javí v novom svetle a výsledok vždy pôsobí inšpirujúco. Tvorba Juraja Čuteka je pre mňa osobne v časoch rozkývaných a relativizovaných hodnôt jednou z ciest, ako možno vidieť, zoradiť a zharmonizovať náš pobláznený svet.
Sme menší, ako si myslíme, ale, paradoxne, vieme presiahnuť svoju smrteľnosť v obrovskej aréne času a dejín. Veľkosť človeka okrem iného spočíva v schopnosti nadhľadu a odstupu od samého seba. A Juraj Čutek nám v hľadaní tejto schopnosti pomáha. Decentne a diskrétne, prostredníctvom krásy a osobitého humoru.
