Jules Verne

Juraj Čutek patrí k najvýraznejším predstaviteľom slovenského sochárstva a z môjho pohľadu a poznania umelcových výtvarných diel som ho vždy považovala za neorenesančného tvorcu. Jeho komorné i monumentálne plastiky, maľby, kresby, atypický sochársky nábytok a interiéry majú pečať individuálnej autorskej koncepcie a osobitého využitia výrazových prostriedkov, ktoré sú v slovenskom sochárstve ojedinelé. Pri pohľade na sochy Juraja Čuteka som si často uvedomovala, že ich nemôžem len tak ľahostajne obísť. Intelektuálne a umelecky ma provokovali, neustále som sa k nim musela vracať. Priťahovali ma jeho námety a motívy, čaro použitých protikladov, ako je vzťah hutnej hmoty drevenej figúry a priestoru okolo nej aj hladké bravúrne spracovanie povrchu použitých kmeňov stromov v kontraste k ready-mades a k jemnej farebnej polychrómii. Predmety bežnej dennej potreby sa stali nielen intelektuálnou interpretáciou viacerých súvislostí, ale dielam dodávali aj nový prekvapivý význam, iný výtvarný rozmer. Čutek rád pracuje s drevom, najmä s orechom, slivkou, hruškou alebo čerešňou. Sám priznáva, že na dreve ho láka jeho „nádherná vôňa, energia a krásny vzhľad“. A pokračuje:  „Väčšinou si vyberám drevo zo stromov, ktoré sú ranené, znehodnotené alebo už nerastú a nedávajú svetu kyslík. K najobľúbenejším patrí takzvaný naplavený dub, čo tisíce rokov ležal v bahne. Má úžasnú farbu a ešte stále má aj štruktúru dreva, hoci sa už mení na fosíliu.“

Juraj Čutek vstúpil do výtvarného diania na začiatku osemdesiatych rokov. Štúdiom na pražskej Vysokej škole umelecko-priemyselnej sa vyhol bratislavskému „diktátu“ estetických a výtvarných princípov Jána Kulicha, ktorý v tom čase pôsobil ako rektor na Vysokej škole výtvarných umení. Čutek má rád voľnosť a slobodnejší prístup k tvorbe, preto sa lepšie orientoval v spoločenskej i umeleckej societe kozmopolitnej Prahy, ktorá bola bohatá na výtvarné, divadelné, hudobné a literárne podnety. Do Prahy si však so sebou symbolicky priniesol aj sochársky svet svojho otca, akademického sochára Antona Čuteka. Malého Juraja prostredie jeho ateliéru prirodzeným spôsobom formovalo, aj keď „nechcel“. Tvorbu svojho otca vnímal intenzívne, ale už čoskoro do jeho myšlienkového sveta vstúpil ďalší významný sochár pôsobiaci na Škole umeleckého priemyslu – Ludwik Korkoš, majster v práci s drevom. Na vysokej škole ho zase lákalo prostredie profesora Josefa Svobodu, v tom čase už svetoznámeho spolutvorcu fascinujúcich predstavení Laterny magiky. Juraj Čutek mohol navštevovať jeho prednášky o scénografii, bližšie sa zoznámil s profesorovou interiérovou tvorbou, no v tej dobe boli preňho nesmierne dôležité informácie o svetovom dianí v kultúre a najmä vo výtvarnom umení. Josef Svoboda zo zahraničia svojim študentom vždy priniesol množstvo zahraničných časopisov, katalógov a diapozitívov o novinkách v oblasti umenia. Informácie o aktuálnych svetových výtvarných dielach a výstavách mali v tom čase cenu zlata, boli úžasným oknom do sveta. Mladý Čutek si navyše cenil aj Svobodove práce z oblasti inštalácií, jeho povýšenie predmetu dennej potreby na umelecký objekt a najmä skutočnosť, že nájdená bežná vec – ready-made – môže byť aj krásnou sochou. Dadaistické a surrealistické objets-trouvés tak nadobudli v tomto zmysle iný filozofický rozmer. 

Juraj Čutek si čoraz viac uvedomoval, že história, umenie, technika a predmety bežného života sa dajú skĺbiť do nádherných estetických objektov a sôch. A to bol len krok k tomu, aby začal navštevovať Technické múzeum v Prahe, ktoré sa nachádzalo neďaleko internátu, kde býval. Tam objavoval čaro historických lokomotív z ocele a naleštenej mosadze, pozoruhodné vzducholode, lietadlá alebo staré bambusové bicykle. Nielen z historickej, ale aj z konštrukčnej stránky ho zaujalo auto, v ktorom bol zavraždený Reinhard Heydrich alebo luxusný železničný vozeň, ktorý obľuboval Tomáš Garrigue Masaryk. Spoločenské, technické a umelecké súvislosti vytvárali úžasné fluidum okolo každej veci a predmetu dennej potreby. Neskutočné dobrodružstvo objavovania skutočného vyvrcholilo Čutekovými pravidelnými návštevami takzvaných „železných nedieľ“. V Prahe sa totiž v tento deň raz do mesiaca vyhadzovali nepotrebné veci a medzi nimi sa dali nájsť aj skvosty technického charakteru. To bol ozajstný raj pre nočných návštevníkov týchto skládok a, prirodzene, aj pre zvedavého Juraja Čuteka. Tam nachádzal objekty, ktoré neskôr používal na dotváranie svojich sôch. Fantázia začínajúceho umelca pracovala naplno a tak mohli vznikať jeho artefakty, v ktorých sa spájal technický a estetický predmet s výtvarným a umeleckým počinom. Ešte počas štúdia začal vytvárať sochy zložené z rôznych materiálov – jedna z prvých mala názov Tubista a bola ozvláštnená reálnou tubou alebo Velocipéd doplnený rozmanitými ready-mades. 

V pražskom prostredí získal nielen širokospektrálny rozhľad v jednotlivých druhoch umenia, ale najmä istý nadhľad, ktorý si po skončení školy priniesol do Bratislavy, do prostredia, ktoré preňho po šiestich rokoch štúdia bolo nové. Tu musel znova nadväzovať výtvarné a umelecké vzťahy. Vďaka svojmu energickému a životaschopnému náboju a schopnosti popasovať sa s čímkoľvek, čo má ľudský, filozofický a umelecký rozmer, okamžite zapadol do domácich umeleckých kruhov a výtvarného života. Výrazne k tomu prispel aj zrod nových výtvarných skupín či zoskupení po roku 1989. Dnes už legendárne združenie Gerulata sústredilo vo svojich radoch vynikajúcich výtvarníkov, no najmä sochárov ako Jozef Jankovič, Juraj Meliš, Peter Roller, Ján Hoffstädter alebo Rasťo Trizma. S nimi mohol prežívať intelektuálny záujem, podobný takmer faustovskému smädu po poznaní sveta a spoločnosti v nových dobových súvislostiach. Rovnako ako Čutekových spolupútnikov, aj jeho lákali možnosti slobodného umeleckého vyjadrenia spojeného s celkovou atmosférou doby a intenzívnym prežívaním citovosti, zmyslovosti a snahy nadviazať dialóg so súčasnými aktuálnymi umeleckými prúdmi vo svete. Tiež ho lákala možnosť vystavovať v zahraničí a tam konfrontovať svoje diela s európskymi umelcami. Výstavné projekty Gerulaty k tomu výrazne prispeli. Počas desiatich rokov, keď bola Gerulata aktívna, vystavovali títo umelci po celej Európe. Od založenia výtvarného zoskupenia Spectrum Art v roku 1999 (J. Čutek, I. Pavle, R. Trizma, F. Nemec, V. Oravec, J. Sabová) sa umelci v ňom združení pravidelne zúčastňovali medzinárodných prehliadok a veľtrhov umenia v Monaku (Monaco International Fair, Monaco International Fine Art and Antiquities). Juraj Čutek však umelecky a výtvarne prenikal ďalej, vystavoval napríklad na holandskom veľtrhu umenia v Haagu (Holland ART Fair, Den Haag). Pribudli významné spolupráce so zahraničnými galériami a ich majiteľmi ako Ericom a Severine Morrenovcami v Utrechte a neskôr spolupráca s Gerardom Meulensteenom pre Danubiana Meulensteen Art Museum. Pravidelnými pobytmi v Medzinárodnom centre umenia v Paríži, Cité internationale des arts pokračoval nielen umelecký a intelektuálny vývin Juraja Čuteka, ale aj nadväzovanie priateľských vzťahov so svetovými umelcami. 

Vďaka svojmu prirodzenému organizátorskému talentu, empatii a komunikatívnosti bol Juraj Čutek aktívny aj na Slovensku a v Česku, kde sa podieľal na organizácii viacerých sympózií, tvorivých dielní a umeleckých stretnutí. Láska a blízky vzťah k Banskej Štiavnici ho od roku 1998 viedli k pravidelným sochárskym stretnutiam v rámci Sochárskych sympózií, kde vystavoval až do roku 2006. Svojimi výstavami v Divadle Bolka Polívku v Brne sa prehĺbilo nielen jeho priateľstvo s neobyčajným valašským umelcom, ale zúčastňoval sa aj na Medzinárodných sympóziách Olšany Color, ktoré sa konali na Polívkovej farme. Tu sa v tvorivej atmosfére slovenských, moravských a českých umelcov rozozvučal „koncert“ pre elektrické píly, brúsky, vŕtačky, dláta, kladivá, sekery, nože, štetce a farby.

Juraj Čutek napriek svojej neutíchajúcej aktivite v rámci tvorivých kolektívnych stretnutí doma a v zahraničí je podľa mňa vo svojej tvorbe osamelým bežcom, pretože jeho umelecký prejav je mimoriadne osobitý. Chápanie komornej plastiky, jej spracovanie po remeselnej, technickej, výtvarnej a ideovej stránke je v rámci slovenského sochárstva jedinečné a navyše prirodzeným spôsobom spája extrovertnosť sochárskeho rukopisu s introvertnosťou intelektu. Tento umelecký prejav symbolizuje umelcovu dialektiku spojenia zážitkov, predstáv a snov, ale aj intelektuálnej hry a duchovného uvedomenia si seba samého. V jeho dielach cítim zmes vzdialených podôb technických a konštruktívnych prvkov použitých v objektoch Leonarda da Vinciho, ktoré sa striedajú s fantáziou a realitou Jula Verna ako novodobé sci-fi. Verneovky pravidelne počúval už ako dieťa v rádiu, ich úžasné a pútavé rozhlasové spracovanie mimoriadne pôsobilo na detskú dušu. Príbehy z románov ako Cesta do hlbín zeme, Tajomný ostrov, Vynález skazy alebo Dvadsaťtisíc míľ pod morom si v podobe konkrétnych prvkov a znakov preniesol do umeleckej tvorby. K tomu musíme pridať diela majstra trikového filmu Karla Zemana plné romantických predstáv a humoru – napríklad jeho baróna Prášila letiaceho na delovej guli či putujúceho oceánmi v útrobách veľryby. 

V tvorbe Juraja Čuteka sa s úplnou samozrejmosťou striedajú významné postavy literatúry, divadla, hudby a histórie spolu s priekopníkmi techniky a vytvárajú úžasné panoptikum sveta. Sochy Dona Quijota, Bolka Polívku pri Slavkove, Lasicu, Satinského či Jeana Gaspara Deburaua, ozvláštnené detailmi z nájdených predmetov, sa vyznačujú láskavým humorom a neobyčajným zmyslom pre „kúzlo nechceného“. Pieroti a šašovia sú neodmysliteľnou súčasťou Čutekovej tvorby a nie náhodou za plastiky Harlekýna a Pierota, ktoré boli zložené z rôznych druhov dreva, získal dôležité a významné ocenenie na výstave Súčasnej československej komornej plastiky v Trenčíne (1987). Už vtedy zaujali neobyčajným tvarovým zložením a emocionálnou silou výrazových prostriedkov.

Spojenie klasicky spracovaného dreva s pridanými strojmi a kovovými predmetmi, ktoré už neplnia svoju funkciu, udivujú myšlienkovým zveličením, metaforou a symbolikou, odkazujúcou k vyjadreniu rýchlosti, pohybu a letu – Povrazojazdec, Daimler & Benz, pocta Stephensonovi, Jánovi Bahýľovi či Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Symbióza techniky s umením a ich prepojenie sú istou poctou Čutekovmu starému otcovi, ktorý bol absolventom Technickej univerzity vo Viedni. 

K týmto okruhom motívov sa v Čutekovej tvorbe pridávajú témy z dávnej minulosti, archetypálni kentauri, anjeli, antickí bojovníci, mytologické postavy i dejinní dejatelia ako Marcus Aurelius či mocný Hektor. V symbolickej Čutekovej manéži postáv súčasných i dávnych defilujú vo svojej majestátnosti Franz Kafka, Erich Maria Remarque, ale aj cisári František Jozef či Rudolf II. Neodmysliteľnou súčasťou jeho námetov je hudba, pouliční hudobníci alebo hudobné nástroje. Nekonečné a vtipné variácie gitary či violy evokujú klasickú, džezovú alebo populárnu hudbu, vďaka ktorej vznikli sochy ako Jazz či Hotel California inšpirovaná legendárnou skladbou americkej rockovej skupiny The Eagles. Pri soche Smutná ranná električka s názvom piesne zo začiatku sedemdesiatych rokov, ktorú naspieval Pavol Hammel a zložil Marián Varga na text Miroslava Válka, nevanie z Čutekovej interpretácie námetu smútok, ale ako je už uňho zvykom, milý a jemný úsmev. 

 Často si kladiem otázku, aký je spoločný menovateľ Čutekových sôch, malieb a kresieb. Nie je to len veľa ráz spomínaný humor, groteskno či jemná irónia. Je to predovšetkým odmietnutie akejkoľvek tvarovej deformácie, ktorá by mala za cieľ nastoliť plastický rytmus bez toho, aby sa súčasne neprejavil cit a emócia. Svojím výtvarným prejavom umelec sprítomňuje isté zobrazenie vlastných predstáv o „idealizovanom“ druhom svete, o súčasnosti vytvorenej z tajuplných a magických spojení reálnych a fantazijných prvkov. Pri sochárskom vytváraní konkrétnych postáv je závažný nielen výraz ich tváre, ale aj gesto rúk. Dôležitý je práve Čutekov veľký zmysel pre detail, ktorý by pri prvotnom vnímaní jeho kompaktných figurálnych plastík mohol byť prehliadnutý. No nie je to tak. Detail je veľmi výrazný a práve ten neraz dodáva dielu povestný umelcov humor, ktorý, mimochodom, v slovenskom sochárstve vôbec nie je bežný a samozrejmý.

Juraj Čutek vedie duchovný dialóg so svetom dávnym i súčasným a z jeho tvorby je cítiť, že si váži to klasické a archaické, ako aj to moderné, súčasné a aktuálne. Je tvorcom prezentujúcim dnešnú dobu, bohatú na asociačné väzby naplnené závažnými filozofickými mementami, psychologickými zvratmi, ľudskými výhrami i prehrami. Motívy poznamenané týmto bohatým vnútorným životom dokáže myšlienkovo i výtvarne spájať so snami technických vynálezcov, moreplavcov, generálov a cisárov. A do tohto sveta vie vtiahnuť aj nás.

U sochára aj maliara je to zrak, ktorý pôsobí ako médium medzi subjektom a objektom. Výsledky by teda mali byť rovnaké. Sochár však vidí v zrkadliacej sa hladine života obraz svojho ja, zatiaľ čo maliar preniká pod hladinu do tajomstva prúdu. Socha nie je dematerializáciou skutočnosti ako maľba, ale materializáciou obrazov, ktoré vznikajú vo vnútri. Je príjemné vedieť, že umelec Juraj Čutek dokáže vyjadriť oboje.